Nástroje

Kedysi dávno, v dobe, kedy ešte neboli televízory, počítače, mobily, žil jeden chudobný majster. Všetci ho prezývali Čudák. Vyrábal rôzne veci z dreva, potrebné i nepotrebné. Robil to rád, pretože tým pomáhal ľuďom, robil im radosť a popritom zarobil aj peniaze na jedlo. Žil sám, iba so svojimi nástrojmi a výrobkami, pretože im zasvätil celý svoj život. Ale ako sám hovoril, nič mu nechýbalo, pretože jeho rodina a priatelia boli nástroje, vždy mal aspoň krajec

chleba a šťastie zažíval v podobe ľudí, ktorým urobil svojimi výrobkami radosť.

Jedného dňa však prišiel na to, že posledné dni na trhu už nikto nekúpil jeho výrobky, a tak nezarobil nijaké peniaze. Ihneď a posadil za svoj stôl a snažil sa vyrobiť také predmety, ktoré ešte nevyrábal a ktoré by mohli ísť „na dračku". Na druhý deň sa vrátil opäť bez koruny. Bol z toho veľmi smutný, no zároveň nechápal, prečo ľudia už nemajú záujem o jeho výrobky, keďže vždy boli medzi nimi obľúbené. Spýtal sa teda jedného z mnohých, prečo už nekupuje jeho drevené predmety. On odpovedal:

„ Vieš Čudák, každý sa už nabažil tvojich výrobkov. Áno, stále sú krásne a nenahraditeľné, lenže už všetkých omrzeli. Každý chce mať aj vlastný výrobok doma, chce si vyskúšať niečo vyrobiť, lenže nemôže, pretože iba ty máš také skvelé nástroje. Preto by si mohol radšej predávať tie. Myslím, že ľudia by to ocenili. Aj ja by som si hneď nejaký kúpil, pretože som zvedavý, na čo mám, čo by som dokázal vytvoriť a či by som niečo z toho predal."

Čudák sa teraz naozaj začudoval. Ale keď tak o tom rozmýšľal...

Onedlho poslúchol radu, ktorú dostal. Začal predávať svoje nástroje.

Jedného dňa sa pri ňom zastavil ten muž, ktorý mul dal túto radu a neveriacky sa na neho pozrel. „Ty naozaj predávaš svoje nástroje?" „Samozrejme, len nechápem, prečo sa ma to pýtaš práve ty, ktorý si mi to poradil."

Muž ho vysmial: „Ha, takže keď ti niekto povie, aby si nabudúce predal svoje oblečenie alebo hocičo, čo je tvoje, tak ho len tak poslúchneš?! Ty nemáš rád svoje nástroje, ktoré ťa tak dlho živili, keď ich len tak predávaš?!"

Čudák sa zamyslel a odvetil mu: „Myslím, že tvoja rada mi vnukla úplne nové myšlienky. Vieš, ja mám rád svoje nástroje, robia mi radosť, živia ma. Áno, v tom máš pravdu. Ale prečo potom, keď mne robia takú radosť a osoh, by som sa s nimi nemohol podeliť aj s inými ľuďmi?! Viem, že moje nástroje ma v podstate nikdy neopustia, hoci nebudú so mnou, ale budú vykonávať to, na čo boli stvorené, budú šíriť moje posolstvo ďalej a robiť všetkým radosť, a to je pre mňa veľa, veľmi veľa. Oveľa viac ako to, čo za ne zarobím. Hej, možno niektoré si vyberú inú cestu a nebudú ďalej slúžiť ostatným. Majú na výber. Môžu byť prínosom alebo zvnútra zhniť a neslúžiť iným. Ale aj tie zhnité nástroje neprestanem mať rád a vždy, keď budú chcieť byť opäť tými dobrými, tak ich zachránim, vyliečim a už nebudú ďalej hniť."

Muž sa nad tým zamyslel, veľmi dlho rozmýšľal o slovách vyslovených ústami Čudáka. Potom jednoducho siahol do vrecka, vytiahol kopu peňazí a prstom ukázal na pílku, kladivo, klince a pilník.